Sedím na novom záhradnom ležadle, ktoré sme len nedávno priniesli domov. Má ešte ten nezameniteľný "nový" pocit - čisté línie, čerstvo rozbalený textil, vôňu dreva, ktoré ešte nestihlo nasiaknuť letom. Vedľa mňa čaká kniha, ktorú som chcela začať čítať už niekoľkokrát a v dlani držím studenú citrónovú limonádu, ktorá sa pomaly rosí, pretože som sa opäť pristihla, ako sa len tak pozerám do záhrady.

Ticho. Bez výčitiek. Len ja, jemný vánok a ranné svetlo, ktoré presakuje cez listy a kreslí na tráve zlaté tiene.

V takýchto chvíľch si človek začne klásť otázky, ktoré počas uponáhľaných mesiacov akosi nemajú priestor. Kedy som naposledy len tak sedela a NIČ nerobila? Kedy som naposledy vnímala obyčajný moment ako niečo vzácne?

A možno práve v tom je čaro leta. Nie len v teple, ani v dovolenkách, ani v zmrzline na námestí. Ale v tom, že nám dovolí na chvíľu spomaliť. Rozviazať si šnúrky každodennosti. A keď sa spomalí telo, zrazu má priestor aj duša. Prichádzajú myšlienky, ktoré predtým nemali kde zakotviť.

A tak som si uvedomila, že sa vo mne niečo prebúdza.

Niečo, čo som dlhé mesiace len odkladala. To tiché, nenápadné volanie vnútri, ktoré ma kedysi priviedlo k blogu. K slovám. K príbehom. K fotkám.

Zvláštne je, že som si to uvedomila až teraz. Celý rok som tu nič nepridala. Ani riadok. Ako keby blog zapadol jemným prachom zabudnutia. Ale dnes, keď sa prechádzam po záhrade, keď cítim, ako sa zem zohrieva pod bosými nohami, keď slnko hladí steny spálne už skoro ráno... niečo sa vo mne mení. Možno to poznáš tiež - ten jemný tlak niečo znova začať. Nie z povinnosti. Ale z túžby. Pre radosť.

Pamätám si, keď som s blogom začínala. Bolo to ako mať svoje tajné miesto, svoj svet, svoj hlas. Každý nový príspevok bol ako darček, ktorý som balila s nadšením. Fotila som, písala som, vracala som sa k slovám, upravovala ich do tej správnej nálady, až kým nesedeli ako uliate. A potom som s očakávaním sledovala, kto si článok prečíta, kto mi zanechá komentár, kto so mnou zdieľa ten istý pocit.

Chýba mi to. Ten pocit naplnenia. Že robím niečo, čo mi dáva zmysel.

Preto chcem leto využiť ako nový začiatok. Nechcem, aby mi prekĺzlo pomedzi prsty. Chcem ho žiť naplno - s otvorenými očami a srdcom. A chcem znova blogovať, aby som sa opäť prepojila viac sama so sebou.


Majte sa pekne, Alexandra