Moje slová pre mňa znamenajú asi iné



a moje rozprávanie má asi inú výpovednú hodnotu pre mňa,
ako pre vás.
Vo mne je realita hotová, keď je už bez slov a  
nájsť výstižné slová spätne, opísať ju aj vám, 
keď je v nej toľko neuveriteľného, sa asi nedá.
Najradšej dávam vedieť, keď neviem, ako to dopadne, len verím…

Takže, po rodine a dome, k tým pamätným udalostiam
17. novembra 1989:
mala som pôrodné kontrakcie s druhým dieťaťom.
Dieťatku sa nechcelo prísť na svet, 
nie pre revolúciu, ale pre defenzívu.
Totiž, opakoval sa v našej rodine moment, 
kedy prichádzalo na svet druhorodené dieťa, 
pri ktorom môjho muža v detstve čakalo vyhodenie z jeho rodiny.
 Musel preč, vraj aby neškodil svojmu bratovi prejavmi, 
zamenenými za zlé…
o autizme svojho syna nemali potuchy, tak je to doteraz. 
Vtedy som nemala potuchy ani ja, 
prečo ma môj muž vytesnil, opustil, išiel spať, 
kto bude teraz zháňať sanitku, nejaký odvoz, 
keď ulice boli kvoli davom neprejazdné?
Do večera kontrakcie ustali a ja som syna porodila o dva týždne, 
behom piatich minút 5. decembra, 
v predvečer sviatku sv.Mikuláša, 
kedy sa deťom dáva nádielka do topánky.
Medová hlavička nedostala pripravené meno Matúš.
Bol to jasný Jerguš, 
moja malá ovečka, drumbľa, bryndza, žinčica
a nemyslite si,  
jeho meno bolo v slovenskom kalendári už oddávna.

Prvorodené dievčatko menom Nádej, 
biela ako vločka, 
 čakalo na svojho bračeka v svojich necelých dvoch rokoch, 
plynule hovorilo akousi staroslovienčinou, 
od polroka stála, 
niekoľko mesačná preplazila postieľku, 
spala cez deň len pár desiatok minút a 
takým revom ohlasovala hlad, 
že si susedka myslela, že ju týram hladom.
Večer nemohla od únavy zaspať a ja som ju musela ,,prisadnúť,,, 
aby zaspala aspoň pred polnocou.
Cez deň unaviť prechádzkami v nosiči a potom s mužom v bazéne, 
a to vtedy ešte baby plávanie a nosiče u nás ani neexistovali. 
Ale nedetské dieťa a akoby mŕtvy muž,
závrať z toho, ako fungovali-nefungovali, mi brali život.
 Stúpalo vo mne zúfalstvo a odpor k nim,
takto to nemalo byť, toto som nemala cítiť, 
toto nemohlo byť moje materstvo a mladé manželstvo!
Boli akýsi iní…
Mama a modlitba, pokoj a puto…
 pre muža veľká nádej, porevolučná stáž v Holandsku.
Myslela som si, 
že sa muž potrebuje len mentálne prebudiť k životu
a pritom v Delfte, kde bol jediný mariánsky kňaz, uveril…
11 mesiacov sama s dvoma deťmi, 
štvornožky aj nesená,
zversky ťažko aj božsky ľahko, 
s novými obzormi
 s mužom spolu zomierajúci, s Bohom oba obžívajúci, 
myslím, že sme v tom čase začali prijímať náš údel, rodinu …
Rok dva po revolúcii.