Nebude to ,,beletria,,: Milan, 
keď sa pozornosť doma neupiera na neho,
 je nevyspytateľný.
Preto, keď príde domov, pozornosť prechádza na neho a 
ja sa už neviem sústrediť na žiadnu prácu, ani na čítanie, 
ani sledovanie niečoho, ani na žiadnu sústredenú činnosť.
Prepojíme sa a musím ho vnímať,
muža a dcéru zvyčajne dovtedy a Mila s nimi po škole.
Milan po príchode doráža, dráždi a echoláluje,
tak nadväzuje komunikáciu.
Ak má fixnú ideu, tak nás domanipuluje k nej.
Ak je nervózny, vydráždený, alebo útočný, niečo sa mu stalo:
väčšinou nás začne odmietať, alebo to napáli rovno do mňa.
Niekedy nezastaviteľne rapoce, rehoce sa, echoláluje nezmysly, 
vtedy je excitovaný, treba ho brzdiť, bez kontroly sa to vyhrotí.
On tomu hovorí: mám dobrú náladu!
Vnímam každý jeho krok, pohyby, reč tela: 
prečítam si tak jeho vnútorný stav.
Nie je systematický a stereotypný, je to atypický autista:
veci a úkony nedoťahuje, zanecháva tak, neodkladá, nezhasína, 
nezatvára dvere, niekedy dokonca aj vchodové.
Cez vchodové dvere chodí zvláštne:
vrazí, zapleskne, dvere sa ešte od neho odrazia, tresknú do steny, alebo nezaklapnú, ostanú otvorené.
Rohožka odhodená, topánky v blízkosti rozmetané.
Nasleduje kúpeľňa, kuchyňa, 
všade zanecháva svoje obvyklé stopy a 
 nápravu niekedy zjedná otázka, či mu príde upratovačka.
Rád trávi čas pri nás v kuchyni:
donesie si počítač, alebo niečo, na čom čosi sleduje a začne ,,chaliť,,.
Pritom má zakázané ku stolu nosiť ,, všetky choroby,,.
S nesúhlasným syčaním a hučaním, 
vraj radšej pôjde do ústavu,
 elektroniku odloží a znovu si umyje ruky.
Počas dňa to zopakuje po svojom niekoľko krát.
Zvieratá máme kvôli nemu:
psa zaženie, vyvŕši sa na nej, povie jej svoje.
Kocúra potajme unesie, 
vopchá do postele, natíska sa mu, nadŕža mu, kŕmi ho.
Doma sa všetko po príchode točí okolo Mila.
Vetu s mužom alebo s mladými nedopoviem, 
nedočítam, kávu nedopijem…
 kradmo dorábam a po očku ho sledujem.
Do toho sa dotiahnu aj ,,ďalší,, a dožadujú sa tej istej pozornosti.
Hlučne a systémom ,,ani vlastná mať im nerozumie,,.
Prekladám, asistujem, vysvetľujem, úpiem, kričím heslá!
Keď toto všetko v ich hlave ešte rozmetá iná záťaž:
spoločný víkend, všetci doma, práce na dome, návšteva, operácia… 
alebo úzkosť, alebo depresia, 
alebo schizoidné stavy, aj také mávame… 
tak potom sme úplne inde.
 A objavujeme sa nanovo.
Veľa sa nasmejeme, niekedy hneď po plači, 
nedám sa, vyhádam si to lepšie, vyhľadám ten najlepší smer, naplnenie.
Ten náš zmier prišiel až po rokoch,
 času mám dosť, dávam tomu celý život. 
Všetko o autizme ma zasiahlo na dreň, 
aj to peklo, aj ten život v plnosti.
Nie je možné žiť s nami a kaučovať nás pre život a pritom
 obísť toto peklo. 
Otvorí sa a ešte sa neodbornosťou a nekompetentnosťou prehĺbi!
Na tú som si začala zvykať, nám ale ostáva zmätený Milan,
 ktorý chce odísť zo školy, od vzťahovej osoby, teda od nás, 
ruší život u nás a objednáva si nový.
 Začínam s ním denne odznova, novú šancu chcel on.
Cez deň to ide po byľkách, v noci sa tlamí to naše peklo.